Po mnohých rokoch v Košiciach divoko a hlučne ožilo staré Švédsko. Niežeby sme tu zažili vikinský nájazd riadne po záruke, bolo to o čomsi inom. Keď kedysi pred takmer tridsiatimi rokmi v USA začal vyháňať korene hudobný žáner známy dnes ako death metal, jedna z odnoží zaletela až do Švédska a zarodila tam silou nevídanou. Už koncom 80. rokov kapely ako CARNAGE, NIHILIST, TREBLINKA, THERION alebo GRAVE písali vlastnú, špecifickú kapitolu extrémneho hrania a len čo u nás padli komunisti, začali sme sa „kov smrti“ učiť aj od Švédov. V neposlednom rade od štokholmských ENTOMBED (pôvodne NIHILIST) a gotlandských GRAVE.

Obaja „praotcovia“ naše mesto v premiére navštívili skoro štvrťstoročie po vydaní svojich debutových a zároveň prelomových albumov „Left Hand Path“, respektíve „Into The Grave“ a túto udalosť si nenechali ujsť zvlášť pamätníci, vďaka ktorým bol vo štvrtok 16. októbra vekový priemer návštevníkov „Colla“ dobre vyše tridsať. A podobne ako keď prídu napríklad takí klasici ako NAPALM DEATH ste mohli stretnúť ľudí, ktorí sa dnes na takúto akciu vyberú už len sporadicky, spomienky sú spomienky, otrhané dlhovlasé časy brázdenia „nového“ Blšáku za aktuálnymi nahrávkami a nadšeného drhnutia strún po plesnivých pivniciach a garážach si oživiť treba.

Čosi po siedmej hodine koncert otvorili v podstate mladíci z kapely IMPLODE z Mariestadu, Švédsko. Od roku 2006 má toto kvinteto na konte demo, debutový album „The Hour Has Come“ (2011) a dve EP, pričom tohtoročná trojskladbová „Aeon Clockwork – The I Of Everything“ zaznela komplet a set doplnil výber z predošlej tvorby. Publikum chytili od začiatku, v prvom rade „trademarkovým“ rinčiacim a chrastiacim zvukom, na ktorý má švédska scéna patent vďaka jednému konkrétnemu gitarovému efektu spred mnohých rokov. Svižné, drsné, ale aj melodické skladby, vychádzajúce zo školy 90. rokov, korunovalo bezprostredné a sympatické vystupovanie frontmana Johana Ejerbloma, ktorý sa o pivo podelil aj s fanúšikmi a potom sa za pitie vody pre istotu ospravedlnil. Príjemný set zbehol rýchlo, ani sme sa nenazdali a „thank you very much, now it’s time for GRAVE!“

„Hrobári“ na už pred vyše 20 rokmi chytili hlavne tým, že vokálne vtedy boli ešte hlbšie než ich súkmeňovci, napriek tomu som ich naživo zažil konečne až teraz. V aktuálnej zostave časy „Into The Grave“ pamätá len gitarista a vokalista Ola Lindgren, tri štvrtiny kvarteta sú až záležitosťou tohto tisícročia, ale už úvodná zlovestná introdukcia dala tušiť, že pôjde o výnimočné vystúpenie. GRAVE veľkú časť setu postavili na deathmetalových monolitoch z prvých troch albumov – „Into The Grave“, „Deformed“, „You’ll Never See“, „Brutally Deceased“, „Soulless“, a k tomu prezentovali to najlepšie z ďalších šiestich veľkých nahrávok. Tie posledné mapujem už len zbežne a „Endless Procession Of Souls“ (2012) som zatiaľ tuším ani nepočul, majúc pocit, že táto legenda skladateľsky i v rámci žánru už tak akosi povedala čo povedať mala, a v jej príbehu môže úplne v pohode pokračovať napríklad aj BRUTALLY DECEASED.

V drviacom, valivom, surovom, zlovestne znejúcom death metale sú však GRAVE naživo naďalej veľmajstrami starej školy a bez ohľadu na to, že nikto z nás nemladne, uštedrili títo stále väčšinou dlhovlasí chlapi, atakujúci, prípadne úspešne zdolavší štyridsiatku, lekciu mladším a vychytenejším „moderným“ kapelám. Publikum sa dostalo do varu na zemi i vo vzduchu, pri pohľade do kotla bolo na nejednom tanečníkovi vidieť, že extrémny metal je krutá milenka, ale hlavne sme sa po dvoch desaťročiach na domácej pôde dočkali toho, s čím sme v tých starých blšákových časoch radšej veľmi nepočítali. A to nás ešte čakala legenda možno ešte o trošku legendárnejšia od GRAVE.

Tá momentálne s novým albumom „Back To The Front“ vystupuje pod názvom pozmeneným na ENTOMBED A.D. To kvôli nejakej roztržke, po ktorej časť bývalej zostavy tuším kuje plány na hranie albumu „Clandestine“ (1991) so symfonickým orchestrom. (Len netuším, ako to Alex Hellid chce zvládať, keďže jeho postavenie v aktuálnych „originál“ ENTOMBED najlepšie vystihuje termín „sám vojak v poli“.) A tá s prívlastkom A.D. propaguje nový album a hlavne hrá naživo všetky legendárne skladby, ktoré v prvej polovici 90. rokov boli zákonom.

Napíšem to asi takto – u mňa je pravý ENTOMBED tam, kde je frontmanom deathmetalová legenda Lars-Göran Petrov, preto som vo štvrtok tento pojem videl už druhýkrát. A to v omnoho lepšej forme než na festivale Brutal Assault 2007, kedy L-G okrem iného predviedol, že Švédi stále čo-to vedia o sečných zbraniach, tá šabľa cez pol pódia bola nezabudnuteľná. 

Pred košickým koncertom zavlažoval očividne výrazne menej a tak sme tohto pána dlhého, hoci už nie priam hustého vlasu videli s úsmevom a našťastie bez smrkania si užiť vystúpenie legendy, ku ktorej skrátka patrí ako málokto. Set mali ENTOMBED A.D. zostavený v zásade dokonale – pár vecí z novinky, niekoľko ďalších z predošlej tvorby. Ale hlavne v ňom boli skladby, na ktoré som prišiel obzvlášť, veci z „Left Hand Path“, „Clandestine“ a „Wolverine Blues“. Hymny ako „Revel In Flesh“, „Stranger Aeons“ (tam chýbala už len Camilla z ARMY OF LOVERS, ktorá hrala v klipe, to sa proste inde ako vo Švédsku asi nestáva), „Living Dead“, „Wolverine Blues“ a predovšetkým nesmrteľná „Left Hand Path“ vrátane inštrumentálnej vsuvky pôvodne z hororu Phantasm, tu to už skoro bolo o zimomriavkach a o tom, že som sa na moment ocitol naspäť v októbri 1990, bola sobota, jasné slnečné dopoludnie, a ja som si z Blšáku niesol pásku s „Coma Of Souls“, na béčku s „Left Hand Path“. Vyše dvestočlenné publikum bolo z posledného vyžmýkané ešte nejakými tými prídavkami, a mega udalosť, za ktorú patrí vďaka Underground Booking Agency, bola za nami. Vynikajúca akcia.

Fotografie: Laci Schürger